Poludňový grúň, 7.2.2010
05.03.2011 15:32
Aj keď je tohtoročná zima zatiaľ veľmi skúpa na sneh, jednoducho nám to nedalo a tak jednu „peknú“ nedeľu sme sa rozhodli nesedieť doma, ale trošku podráždiť sklznice našich po prašane márne bažiacich lyží. Voľba padla na Vrátnu dolinu a až na mieste sme sa mali rozhodnúť podľa stavu snehu, kam sa poberieme.
Ráno som čo to narýchlo nahádzal do ruksaku, naložil moje skočky do auta a ignorujúc škriabanie v krku poďho do Vrátnej. Cestou som ešte naložil Janku, ktorá ako vždy výborne naladená začala hneď vyratúvať naše možnosti. Cestu nám znepríjemňovali len víkendový vodiči, ktorí akosi pozabudli na vyhláškou zmieňovanú bezdôvodne pomalú jazdu. Nakoniec sme predsa šťastne dorazili do Vrátnej, kde nás už netrpezlivo čakala naša kamarátka Lenka. Takto v trojke sme sa naložili do auta a doslova sme vyleteli k lanovke do Snílovského sedla. Stav snehu v doline a pod lanovkou radšej nebudem komentovať, a keďže sme nechceli lyže niesť dole na chrbtoch, rozhodli sme sa pre zjazdovkovú alternatívu výstupu na Poludňový grúň. Takto pekne v lyžiarkach sme nasadli opäť do auta a vrátili sme sa na parkovisko pri Pasekách.
Tu sme konečne na lyžiarky pripli aj lyže a pekne pomaly sme začali stúpať po zjazdovke. Počasie spočiatku usnežené sme so stúpajúcou výškou akoby nechali niekde pod sebou a pri Chate pod Grúňom nás už ohrievalo slniečko a vítal nás rozoklaný Rozsutec. S Jankou sme stále nemali dosť a lákal nás cieľ, ktorý sme si vybrali. Lenka sa rozhodla počkať na nás pri teplom čajíku na chate. Trošku nám po prestávke stuhli nohy, ale postupne sme sa dostali do tempa. Fádny výstup po zjazdovke po polhodine vystriedal výstup chodníkom popri tyčovom značení. Ale to, prečo vlastne všetci chodíme do hôr sme dosiahli až v pásme kosodreviny, keď sa nám začali otvárať výhľady na okolie. Ešte pár krokov kochajúc sa v okolitej kráse a boli sme na vrchu Poludňového grúňa. Niekoľko fotiek, pohár čaju a pár úsmevov, ktoré hrejú viac ako ten čaj a ...cesta dole. Ja som sa rozhodol šetriť svoje skočky, čo som patrične oľutoval, keď mi Janka so širokým úsmevom ospevovala zjazd medzi trsmi trávy. Po zjazdovke sme už zbehli raz-dva ku chate, kde sme vyzdvihli Lenku. Kúsok šliapania, pohľadom sme sa ešte rozlúčili s Rozsutcom a okolitými kopcami. Zjazd dole Pasekami sme asi ani neregistrovali. Po štandardnom rituáli čistenia lyží a vyzúvania lyžiarok s charakteristickým zvukovým efektom v mojom podaní sme sa ešte stavili na chate za priateľmi.
Potom už len cesta domov rozoberajúc ďalšie akcie nášho mladého spolku dúfajúc, že zima konečne nadelí trochu toho snehu aj v našich zemepisných šírkach a naše lyže vykreslia pár oblúčikov v panenských prašanom posypaných svahoch.
MIŇO
Foto na: picasaweb.google.com/hs.vagus/PoludnovyGrun722010#
P.S. všetky gramatické chyby sú umyslené!!!
